ROZUM, SRDCE A VIERA

            Na základnej škole som bol mimoriadne úspešným žiakom, zvlášť som vynikal v prírodných vedách. Reprezentoval som školu v rozličných olympiádach, neraz som sa aj dobre umiestnil. Mal som exaktné myslenie, zbieral som hlavolamy, lúštil všelijaké „zapeklité“ úlohy. Okrem toho som takmer počas celej základnej školy účinkoval v košickej televíznej relácii Zlatá brána, takže medzi deťmi som bol čosi ako „celebrita“. Každý ma poznal. K tomu som mal aj zmysel pre humor – na triednych a školských akciách som „hviezdil“. Jednoducho som bol frajer, sebavedomia som mal viac než dosť a nie vždy som to vedel zvládnuť.
            Keď som bol prvákom na gymnáziu, bola revolúcia a po nej sa veľa vecí zmenilo. Hlavne som si všimol, koľko ľudí zrazu začalo chodiť do kostola na našom sídlisku. A to nie iba starí, ale aj mladí a stredného veku, mnohých, ktorých som poznal a videl tam vchádzať, som považoval za inteligentných. Ani som nevedel, že toľkí ľudia z môjho okolia sú kresťanmi.
            Povedal som si, že tam pôjdem aj ja. A tak som sa na prekvapenie svojich rodičov každú nedeľu vybral do kostola. Nič ma tam však nejako zvlášť nezaujalo, a tak som s tým po dvoch mesiacoch prestal.
            Raz kamaráti organizovali Silvester v Paríži. Odmietol som to, keďže som nemal dosť peňazí a rodičov som nechcel zaťažovať. Kamaráti ma však ubezpečili, že ak sú problémom iba peniaze, že pokojne môžem ísť, keďže výlet do Paríža bol veľmi lacný. Organizovali ho kresťania a malo sa platiť len za dopravu a symbolický poplatok za stravu.
            Niektorých z tých, ktorí tam mali ísť, som poznal. Pomyslel som si, že by sa z nás mohla vytvoriť celkom dobrá partia, a tak som pozvanie prijal.
            Bolo to stretnutie mladých kresťanov organizované komunitou z Taizé. Opäť ma šokovalo, koľko mladých veriacich ľudí som tam videl! Hlavnou myšlienkou stretnutia z Taizé sú spievané modlitby a zdieľanie viery v skupinkách. Ibaže ja som tú hlavnú myšlienku úplne ignoroval. Program som si urobil individuálny a zo spoločných akcií som chodil iba na obedy. Raňajky a večere som mal v rodine na predmestí, ktorá nás prichýlila a prenocovala. Členovia tejto rodiny vedeli len slabo po anglicky, takže sme sa rozprávali veľmi málo. Ale stále sa nás pýtali, ako to celé prebieha a na akých akciách som bol.
            Po dvoch dňoch vyhýbavých odpovedí som sa cítil dosť trápne a rozhodol som sa na jednu z akcií predsa len ísť. Bola to spoločná omša Slovákov, kde bola asi tisícka mladých. No a práve na tejto omši som zažil niečo, čo ovplyvnilo môj ďalší život.
            Bola to klasická omša so spevmi z Taizé. Počas prijímania sa spievala pieseň „Moja múdrosť a moja nádej...“ A práve vtedy, tam, v centre Paríža, som sa nechal dotknúť Bohom. Stalo sa to v čase, keď som ho dokonca už ani nehľadal. Bolo to nečakané stretnutie. Nie, nevidel som ho, ale mal som veľmi intenzívny pocit, že tam je. Kľakol som si na zem a rozplakal som sa.
            Udalosti mali potom rýchly spád. Nechal som sa pokrstiť a začal som sa vzdelávať vo viere. Je to zvláštne, že ja, exaktne, prírodovedecky orientovaný človek, som zmenil svoj život na základe „citovej udalosti“. Rozum ostal iba v úzadí.
            Avšak len na chvíľu. Postupom času som potreboval mať mnohé veci zdôvodnené. Narazil som aj na takých vynikajúcich autorov ako bol C.S. Lewis a G.K. Chesterton, ktorí mi ukázali, že na kresťanstvo možno pozerať aj veľmi rozumne a že svet, ktorý je postavený na kresťanstve, má logiku. Poznanie, že ako kresťan sa nemusím zbaviť svojho rozumového uvažovania, som dostal ako „bonus“ navyše.
            Tomu, kto cíti, že vo svojej viere musí mať mnohé veci zdôvodnené, odporúčam Chestertonovu knihu Ortodoxia a takmer všetky Lewisove knihy. Títo dvaja autori pri svojej konverzii kapitulovali pod tlakom argumentov a „zážitok viery“ prišiel až neskôr. U mňa to bolo naopak – ja som najskôr kapituloval pod vplyvom silného zážitku a ostatné sa mi poskladalo neskôr. Oni postupovali zvonku dovnútra, ja som postupoval opačne. Ale prekvapivo sme dospeli k tomu istému. Aj v matematike sa to často stáva, že jeden začne rozoberať A a dospeje k B, druhý začne s B a dokáže A. Tým chcem povedať asi toľko: „Kto hľadá, nájde. Kto klope, tomu otvoria.“

(svedectvo Juraja Macka z www.mojpribeh.sk)